lydia

Mám zatiaľ stále 33 rokov, som matka nádhernej, takmer trojročnej čertice a s jej otcom žijem v šťastnom bezmanželskom zväzku.

Už od detstva som, možno niekedy až príliš, prežívala nespravodlivosť a krivdy, vtedy ešte iba rozprávkového sveta. Babka mojej malej čertice z toho bola dosť smutná, lebo nebolo možné sa ma zbaviť pustením rozprávkovej gramofónovej platne s Popoluškou, Červenou čiapočkou, Snehulienkou, ani len so Šmolkami – veď uznajte koľko len tam je skrivodlivosti a neprávostí! Krivdu hlavných hrdinov som vnímala takmer ako vlastnú a doslova ma z toho bolelo pri srdci (možno to bolo len z neutíchajúceho plaču). Avšak zo všetkého najhoršie bolo, že som rýchlo pochopila, že s tým zlom nedokážem nič urobiť.

Ako roky plynuli, moje zmysli (aspoň teda niektoré) máličko otupeli. Napriek tomu, mi vo všetkých tých psychotestoch (nie, nie som idiot, iba moji rodičia sa nehanbili konzultovať problémy pubertálneho dievčaťa so psychológom a na strednej sme aj tak všetci povinne išli ku psychológovi), krivka znázorňujúca EQ vyskakovala mimo papier.

A tak som vyštudovala právo. A moje zmysli ešte viac otupeli. Klientom sa snažím nájsť to najviac výhodné riešenie – jednostranne – ale našťastie sú aj takí, ktorí sú ochotní pripustiť aj nejakú tú výhodu pre súpera. Svoj zmysel pre spravodlivosť teda uplatňujem najmä doma. Spravodlivo rozdeľujem darčeky, aj návštevy starých mám počas sviatkov (bežné nie, to priznám, ale uznajte nerovnosť boja matka – svokra!). Svojmu dieťaťu NIKDY v NIČOM neklamem (výnimka je Mikuláš a Ježiško).

A teraz k veci. Čertica s ohromnou radosťou navštevuje škôlku, ktorú máme rovno pod nosom (čo jej umožňuje spať do 6.45, naraňajkovať sa a s obdivovaním každého kvietka po ceste byť o 7.30 v triede). Naša škôlka má 4 triedy dimenzované na 22 detí, ale rozširuje sa a vo veľkom rekonštruuje pavilón, kde budú ďalšie dve triedy. Na začiatku školského roka na mojom prvom triednom aktíve (až vtedy som sa začala cítiť ako ozajstný dospelák), nám pani učiteľka s láskou prezentovala prísnosť pani riaditeľky spočívajúcu v jej neoblomnosti týkajúcej maximálneho počtu detí v triede (údajná snaha o počet nanajvýš 20 detí) o prekročení tejto hranice ani nehovoriac. Nové triedy mali byť hotové 28. 9. 2017. Dnešný stav (6. 12. 2017) 27 detí v triede, dokončenie stavby v nedohľadne, aspoň myslím, lebo nikto nás, ako rodičov neinformuje. Apropó zrejme tam sú nejaké nové učiteľky, lebo dieťa mi odovzdáva niekoľkokrát do týždňa nejaká bezmenná žena v bielom.

Rovnako ako 90% škôlkarov, aj tá moja čertica, postupne prekonáva všetky tie otravné sople a ja jej postupne vysvetľujem, dosť otravne, prečo dnes nemôže ísť do škôlky. O víruse „ruky, nohy, ústa“ som sa dozvedela, až keď som jeden sobotný večer strávila na pohotovosti v cudzom meste. Až po vyliečení som sa dozvedela, že toto vysoko infekčné ochorenie (podobné kiahňam) už prekonali aj spolužiaci mojej pobodkovanej čertice. Mala by škôlka o výskyte infekčného ochorenia informovať? Podľa môjho názoru mala, keď opomeniem potrebu prijať opatrenia na úrovni zariadenia, tak aspoň z ľudského hľadiska, aby sme vedeli čo môžeme očakávať. V tom čase pred škôlkou postávalo viacero rodičov, s otázkami typu „sú to kiahne?“, „môže ísť medzi deti?“. Sama škôlka vo svojich predpisoch stanovuje úzku spoluprácu s rodičmi. No nič.

Pri ďalších sopľoch, som doma cez víkend prišla na to, že moje dieťa, ktoré si mimochodom zbožňuje umývať ruky mydlom, lebo to krásne kĺže a pení, má mrle. Chytila ma, presne v tomto poradí,  hrôza, hnus, panika a potom sa vrátil rozum. A tak som zavolala deda lekára a tetu detskú doktorku a uja Gúgleho na pomoc. Všetci pomohli a ešte aj účinne! A tak som v zmysle pokynov lekárov, aj zdravého rozumu, v pondelok v škôlke oznámila výskyt nemilej návštevy u mojej neposednej čertice a potiažmo, pravdepodobne aj v predškolskom zariadení. Požiadala som, aby informovali rodičov o možnom výskyte parazitov (keď neviete čo sú mrle, ako sa šíria a kde sa vyskytujú, gúglite v novom okne – potrvá to iba chvíľu) a vykonali aspoň základnú dezinfekciu. Bez ohľadu na to, či mrle zavliekla do škôlky moja dcéra alebo nie, išlo mi o dobro detí. Kto sa s mrľami stretol vie, že to môže byť začarovaný kruh. Nešírim paniku, šupla som decku tabletku a som v kľude, liečba nie je zložitá! Tak ako učiteľke, som o tejto nepríjemnosti povedala ešte dvom mamičkám, ktoré sú mojimi priateľkami a nosia deti do tej istej škôlky. Jedna z nich, podľa mňa oprávnene, žiadala informáciu o ďalšom postupe zo strany škôlky, ktorá si za úlohu okrem iného dáva, zdravý vývin a vývoj dieťaťa. Nestalo sa nič! Ba stalo! Pani riaditeľka mi telefónom odkázala prostredníctvom učiteľky, že nemám šíriť paniku, že v škôlke mrle nie sú a nemám rozširovať klamstvá! Nešírim nič z toho, neklamem. V škôlke mrle sú, minimálne u jedného dieťaťa, ktoré v čase, keď bolo infekčné (o čom som nevedela) navštevovalo škôlku (inkubačná doba 2 – 4 týždne).

Som presvedčená, že niektorí rodičia si tento problém ani nevšimnú (a ani nemusia byť nedbanliví, stačí, že nepredpokladajú a nevedia), len si povedia, že dieťatko horšie spí a menej papá. A že má chuť na sladké? Veď je Mikuláš! Niektorí rodičia ak aj na mrle prídu, nepriznajú. Veď čo by o nás povedali?! A niektoré to ani nepostihne. Chválabohu.

A čo som týmto slohom vlastne chcela? Už nič. Iba sa vypísať z nespravodlivosti a krivdy vo svete detí. Vo svete, kde sú malí čertíci a anjelici tie najúžasnejšie bytosti a mali by byť na prvom mieste. A to bez ohľadu na to, ako to bude vyzerať a čo si o nás pomyslia tí druhí. Nič. Myslela som si, že škôlka takým miestom naozaj je (koniec koncov, je to jej zákonná povinnosť). Že je miestom, kde sa zodpovednosť vyžaduje a nie trestá. Miestom, kde zabudneme na pozlátko a spravíme všetko, aby sme ochránili naše deti. Miestom, kde sa k nastalým skutočnostiam staviame priamo, zodpovedne a nie cez odkazy. Asi musím absolvovať ešte niekoľko triednych aktívov, aby som skutočne dospela a pochopila o čo vlastne ide.